Ferraty-zaistené cesty - Sentiero Osvaldo Orsi (Dolomiti di Brenta) - Vetroplach magazin

Sentiero Osvaldo Orsi (Dolomiti di Brenta)

12.09.2014
sentiero-osvaldo-orsi-dolomiti-di-brenta-

Máme s mojou ženou to šťastie, že sme ešte stále tu. Keď sme ťahali k sedemdesiatke, mali sme ešte stále chuť sa kuknúť zblízka na pekné kopce. Ale kam pôjdeš, keď ti sily ubúdajú? Niečo vážnejšie už robiť nemôžeš. Napadla ma Brenta: od Madonny to poznáme a čo z druhej strany? Mapa ukáže Molveno, pri jazere je hneď kemping, ideme totiž s vlastným „Motorhomom“ a berieme aj mtb. Je to hneď pri lyžiarskom stredisku Paganella. Kemp je parádny, ihneď sa ideme previezť na bicykloch okolo jazera, potom hľadáme cieľ na rozchodenie. Tip padne na krásny kopec Croz dell Altissimo (2339m) s 900m vysokou lezeckou stenou. Molveno je tiež vo výške 900m. Kúsok na MTB, potom po zjazdovke hore, ďalej po kosovkách chodníkom a hore po balvanoch, asi I na vrchol, odtiaľto vidíme celú našu trasu - Sentiero, až po chatu Pedrotti. Chceli sme ísť len na prechádzku, už teraz cítim moje boľavé kĺby.

Via della Bochette prebieha za hrebeňom od Madonny di Campiglio, to je pre nás už silný tabak. Dáme si povedať od domácich, že od začiatku 70. rokov je v prevádzke ľahšia ferrata popod hrebeň Brenty, volá sa Sentiero Osvaldo Orsi. Tá bude naša. Dúfame. Jeden deň pobeháme ešte po okolitých Malgách - to sú salaše, ale dostaneš tam neuveriteľnú kávu, no a pivo. Začiatok septembra, teraz sú tu krásne dni, bude to pôžitok.

O piatej ráno vyrazíme do doliny na bicykloch, tesne pod Riffugio Altissimo ich schováme v lese a stúpame smerom na Riffugio Selvata. Teraz máme stenu Altissimo rovno za chrbtom, asi sa tam už lezie.

Chodník sa už neťahá do dĺžky, začínajú serpentíny. Ešte nevieme koľko ich bude, ale badám, že Svišťovka je len úbohé dieťatko. Selvata je posledná občerstvovačka, tak podľa starého zvyku si dám dve pivá, čo neoľutujem, lebo pohľad na ďalšie serpentíny ma hneď šokuje.

Pira tvrdí, že sme si to sami vybrali, tak sa bude bojovať. Nad hlavou počujeme helikoptéru. Samozrejme, veď kto by tu vynášal na Riffugio Pedrotti? Taký Viktor Beránek sa v Südtirole ešte nenarodil.

Spomínam si na nové vibramky na Weberovke a na krvavé nohy - teraz mám staré vybehané Völkl, teda pohoda. Ale hlad príde aj tak, ťaháme na lúky pod Cima Brenta Alta, tam bude fiesta.

Vzadu v sedle (Bocca) vidíme už maličkú Riffugio Tosa a Pedrotti, ale nás prejde smiech: výstup je exponovaný, po úzkom pieskovom chodníku, každý krok sa musí uvážiť a idú aj ľudia v protismere. Nakoniec sme predsa pred chatou, teda pred niečím ako kamennými kasárňami. To bola prvá etapa, tu budeme spať. Bilancujem: Molveno 900m vysoko, Riffugio Pedrotti 2486m, čistý čas 5:30, ale zabili sme ho viacej. To je pre nás starcov 1586m prevýšenia a to nám stačí.

Nie nepijem pivo, až potom :-) Majú na stole červené víno a fľašu vody na privítanie, tak sa necháme privítať, je to zadarmo. Máme šťastie, dostaneme prične pod dachom, bude sa chrápať. Ako na Rysoch. Čo inšie, na večeru sú špagety, riadne veľa. Pira oklame dehydratáciu radlerom a ja môjmu žalúdku známym pivom. Horský vzduch premiešaný medzinárodnými prdmi nás utlmí hneď a spíme ako medvede. Aj ráno je tu ako v kasárňach pred 50-kilometrovým pochodom: jesť, srať, hľadať svoje veci, no frmol. Sme v Südtirole, nad chatou je malá otvorená kaplnka, mnohí sa tam idú pomodliť. Kto trénoval, tomu pán Boh pomôže. Pre mňa je tých 30 metrov príliš vysoko.

Karavány sa dajú do pohybu, chatár sa už teší na dovolenku, zatvára koncom septembra. Keď budem veľký, vravel som ako decko, chcem byť chatárom. Ale mám len 175cm, tak to padlo. Niektorí sa ženú ako na pretekoch, my ideme pomaly a prežívame tú nádheru, už sem nikdy nepôjdeme.

Prechádzame popod ihlu Campanile Basso, 2877m vysokú. Slávny lezecký terén pre špičku, no myslím na Gipsyho, sakra. Cez snehové polia dávame pozor, ale s palicami to ide dobre. Na istenie nám stačia dve slučky s karabínami na prepnutie.

Na rozdiel od Bochette sa tu menia úseky popod steny a ľahké ferraty v stenách. Je to skutočne pre dôchodcov, hoci sem idú aj mladí ľudia.

Nájdeme si na jedenie krásne miesto aj s pohľadom na jazero. Pridáme trocha na tempe, čas uteká, ale je teplo, deň je ešte dosť dlhý. Po rebríkoch schádzame do Bocca del Tuckett (2646m), kde odbočíme strmo dole od tabuliek k ďalším tabuľkám pred Riffugio Altissimo. Tie už poznáme. Že máme rozklepané kolená nie je žiadna hanba, tento deň bol zas tvrdý a nie je tu nik, kto by nás pochválil. Odmeníme sa sami fantastickou polievkou minestrone a capuccinom s jablkovou štrúdľou. Bicykle nikto neukradol, to je veľká radosť, lebo už nespravíme ani krok.

Po ceste dole dáva Pira pozor, chatár chodí hore autom a počuť ho už pod nami. Krásny deň sa chýli ku koncu. Dva dni medzi 900 a 2648 metrami boli ako darované.

Ešte krásny zjazd lesnou cestou a zastavíme sa u zmrzlinára, no a pár metrov do kempingu a pod sprchu.

Na druhý deň sa vyvaľujeme pri jazere, robíme plány na hrebeň Paganelly. Do vody tu neskočím, má akurát 14°C.

 

Jano Banko (Spomienky starca, ako sa žije bez lezenia.)

 

Pzn.: Fotky boli zničené vodou, sú prefotené a nekvalitné!

Súvisiace články:

Diskusia




Sportful | Eshop so športovým oblečením
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2017  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 2833497