Ferraty-zaistené cesty

Mori je talianske mestečko ležiace pri ceste na Lago di Garda. Leží kúsok za Roverettom, kde sa schádza z diaľnice. Pre turistov ženúcich sa na Lago di Garda by nebolo moc zaujímavé, veď kto už by sa tu zastavoval, keď svoj vytúžený cieľ má na dosah.           Tento stav sa určite trochu zmenil, keď domáci využili prírodné podmienky. Nad mestečkom sa spomedzi viničových sadov vypína skalnatý útes Monte Albano. Lezcov priťahoval už dávnejšie svojou peknou skalou orientovanou na juh a tým aj priaznivými klimatickými podmienkami.      

Údolie medzi mestami Bolzano a Trento ohraničujú z východu a západu vysoké skalné steny. Pri návrate z ferraty Rio Secco, kúsok nad Trentom mi padla do oka impozantná skalná stena na západ od Salurna. Vedel som, že niekde v týchto miestach sa nachádza ďalšia ferrata, tak som si obzrel nástup a zapamätal miesto, kde sa parkuje. "Snáď budúce leto!" Pomyslel som si. Realita však bola taká, že už presne o týždeň sme dorazili pod ferratu. Tentoraz som už nebol sám, a tak sa fotilo ovela ľahšie ako pri predošlých túrach.           Samotná túra nebo

Údolie rieky Adige/Etsch lemujú vysoké vápencové steny, miestami dosahujúce až tisícmetrovú výšku. Na hraniciach Južného Tirolska s Talianskym Trentinom sú v týchto stenách vybudované dve zaistené cesty - via ferraty. Najprv si predstavíme tú južnejšiu, nachádzajúcu sa kúsok severne od dedinky San Michelle all Adige.           Via ferrata Rio Secco nie je takou klasickou "železnou cestou" vedúcou v stene. Už samotný názov "suchá rieka" nám napovie veľa. Jedná sa vlastne o vyschnutý potok, ktorý si vyhĺbil cestu v skalnej stene. Vznikol tak úžas

Prť znamená niečo ako cestička, trasa. Orlia prť je viac ako 4km dlhá „cestička“, o ktorej pár ľudí len tuší a niektorí z nich už neodolali a vyskúšali, kade to tie orly pobehujú. Tento zaistený turistický chodník však budete na slovenských mapách Tatier hľadať márne. Túto jedinú via ferratu (ako ju tamojší hrdo označujú) nájdete na poľských mapách. Orlia prť sa nachádza v Tatranskom parku narodowom. Vopred však upozorňujem, že to nie je via ferrata v pravom slova zmysle. Sedák s dákou tou šnúročkou a karabínkou vám tam bude nanič. Popri re

Nauders je prvé rakúske mestečko kúsok za Reschenpassom, známym rakúsko/talianskym hraničným prechodom. Moderné lyžiarske stredisko sa snaží fungovať aj v lete. Vtedy tu síce jazdí len jedna lanovka, ale práve tá je východiskovým bodom na viacero pekných túr, spomedzi ktorých sú najzaujímavejšie dve zaistené cesty na vyhliadkové vrcholy Bergkastel (2913) a Plamourtspitze (2981).           Po prelezení a nafotení dvoch ferrát v Suldene som pátral po ďalších možnostiach a dostal som sa až sem. Aj preto jedno ráno parkujem auto pri dolnej stanici la

(Pokračovanie)           Po tom, čo som vystúpil z Corvary na Piz da Lech, cez ferratu rovnakého mena a zostúpil po turistickom chodníku dole, stál som opäť pod nástupom na ferratu. Okolo 11 hodiny sa tu už tvorila celkom zápcha. Prešiel som popri začiatku ferraty a namieril som si to k záveru dolinky, kde ma čakala ferrata Valon. Ňou som mal vystúpiť na náhornú plošinu z ktorej vyrastá vrchol Piz Boe (3152m.) - môj hlavný dnešný cieľ.           Ferrata Vallon nie je veľmi dlhá a ťažká, ale neoplatí sa ju podceňovať. V hornej časti

Ferrata na Piz da Lech (Boe Seekofel).           Podľa názvu by ste si mohli myslieť, že pôjde o sprievodcu po zaistených cestách tejto nádhernej časti Dolomitov. Ja som si však tento názov vybral pre reportáž z jednej perfektnej túry. Počas mojej poslednej pracovnej sezóny v Corvare, koncom augusta 2006, som sa rozhodol venovať jeden voľný deň Sellagruppe a do zbierky si okrem iného pripísať aj trojtisícovku Piz Boe. Je to najľahšie dosiahnuteľná a tým aj najnavštevovanejšia trojtisícovka v Dolomitoch ( Ak nepočítam Tofanu de Mezzo, kde vedie lano

Alebo: ako sa stavajú ferraty v Suldene. Sulden, leto 2007           Sedím na krátkej spasenej trávičke pri potoku a vychutnávam si teplé lúče septembrového slnka. Čakám na Christiana, miestneho borca, ktorý je známy svojimi rýchlymi akciami v horách. Aj preto asi veľmi ťažko zháňa rovnocenného parťáka a tak chodí väčšinou sám.           Spoznali sme sa v bare Ilze, ktorý mu patrí. Stretáva sa tam veľká slovenská komunita pracujúca v Suldene. Celé leto sme po večeroch rozprávali o tom, že musíme spolu niekde vybehnúť a teraz

Pri ceste z passo Falzarego smerom na Cortinu vás ohúri na ľavej strane obrovská pyramída: Tofana de Rozes (3225m). Západná stena má úžasných 1000 metrov prevýšenie. Práve v ľavej časti steny začína Via ferrata Lipella. Stavitelia ferraty využili starú vojenskú štôlňu, ktorou vedie cesta prvých 150 výškových metrov.       Na jeseň roku 2004 som sa náhodou ocitol na úpätí steny, pri čiernej diere, ktorou sa ferrata začína. Boli už tri hodiny popoludní a nikde ani noha. Nemal som sprievodcu a tak som si túru vyberal len podľa mapy. Mal som čelovku

Je horúci júlový deň v Dolomitoch. Vyrážam od auta, zaparkovaného pri chate Capana Alpina (1720m). Vykrúcam hlavu hore za mojím dnešným cieľom. Conturines (3064m.) začína "dymiť", čo nevešťí nič dobré. Rýchlim krokom prekonám stúpanie na Col de Locia (2069m.) Odtiaľ vedie chodník širokou dolinou smerom ku chate Gran Fanes (2060m.) Mraky pribúdajú, a zahaľujú vrcholce trojtisícoviek. V doline ešte svieti slnko a ja prichádzam ku odbočke na sedlo Lech (2486m.) Ešte jeden pohľad na mrakmi zahalený vrchol a mením dnešný plán.       Odbočujem opačn

Sellagruppe v srdci Dolomitov pripomína poschodovú tortu. Okrúhly horský masív je rozdelený na niekoľko poschodí. Jednou z čerešničiek na torte je určite Via ferrata Brigata Tridentina al Pisciadú. Toľko celý názov v Taliančine. Nádherné výhľady, exponované pasáže, visutý most, krátky nástup, chata neďaleko vrcholu a pomerne jednoduchý a rýchly zostup spôsobili, že táto ferrata patrí medzi najčastejšie ciele v okolí. Frekventovanosť túry nás neodradila a neoľutovali sme. Čakanie v "z

Tofany - určite jedna z najznámejších horských skupín Dolomitov. Spolu s Cristallom a Sorapis vytvárajú obrúčku okolo centra Dolomitov - Cortiny d Ampezzo. Tri vrcholy nad 3000 metrov. Hrebeň Tofany di Dentro (zadná) a di Mezzo (prostredná) a mohutná pyramída Tofany de Rozes. Veľa večerov som presedel nad mapami a sprievodcami, hľadajúc tú najefektívnejšiu trasu v spleti chodníčkov a ferrát, ktoré obopínajú Tofany ako pavučina. Voľného času málo a cieľov je tu tak veľa. Nakoniec je rozhodnuté - maximalistický plán znie: via ferrata Olivieri na Mezzo, fer

          Odkedy som prišiel do Suldenu, stretával som sa s tým na každom kroku: "Najťažšia ferata, veľmi ťažké, šiesty stupeň obtiažnosti..." V práci som pri raňajkách viackrát počúval, ako staršia domáca kolegyňa hovorí hosťom: "Tam nemôžete ísť len tak, potrebujete tréning a skúsenosti, je to veľmi ťažké - šiesty stupeň!" Keď už začal dobiedzať aj maďarský barman Zoli, že kedy s ním pojdem na feratu, že on už bol dva razy, je to super a musí ísť znovu, tak som nevydržal a rozhodol sa jej venovať jeden zo vzácn