Dolomity di Brenta: Via delle Bocchette

Madonna di Campiglio

Pred plánovanou akciou, ktorej cieľom mali byť ferraty v okolí Lago di Garda, mi kamarát poslal krátku správu: "Dolomiti di Brenta: Via delle Bocchette. Tam chcem ísť! Bol si tam?!"

Otvoril som sprievodcu, prelistoval zopár strán a použil asi najsamozrejmejšiu vec dnes: známy to vyhľadávač na nete.

Ten vypľul odpoveď: Najkrajšia vysokohorská túra v Európe!!!

Moja odpoveď znela: "Jasné, ide sa! Ale len v prípade, že hore nenasneží a bude pekne! Ináč sa ostaneme opekať na Lagu!"

Nasnežilo. Na Lagu sme sa poopekali. Po prelezení ferraty Che Gevara sme sa však na vrchole ocitli zoči voči krásnym výhľadom na masív Brenty...

Ráno nasledoval presun do neznáma. Pri stanici lanovky v Madonne sme zaparkovali a zistili, že skončila letnú sezónu pred pár dňami.

Nasledovala dilema: "Lanovka nejazdí, budú chaty otvorené??! Ako to bude schodné, keď pred pár dňami pomerne divoko snežilo?!"

Nabalili sme svine tak, aby sme boli sebestační. S bivakom sme rátali, dokonca sa aj tešili :)) a vyrazili do neznáma, vyzbrojení mapou a odhodlaním, nadnášajúcim ťažké batohy.

Presun najprv lesom a potom horskými lúkami až k hornej stanici lanovky nám zabral pekných pár hodín. Pri chate Graffer 2261m sme sa lúčiac s civilizáciou posilnili polievkou a vyrazili smer passo Groste 2446m. Tu sme využili možnosť skrátiť si cestu a sekli sme to po značkovanom chodníku rovno pod Cimu Grosté 2898m.

Bolo už popoludnie a čakala na nás prvá časť Via delle Bocchette: Sentiero Alfredo Benini

Hneď na začiatku nás zaskočil sneh a ľad. Bol som to ja, kto pri plánovaní povedal: "Mačky neberieme, pôjdeme len za dobrých podmienok!"

S pomocou paličiek sme postupovali prešľapaným chodníkom pomerne úspešne a tak sme si povedali: "Skúsime to!"

Sneh však našťastie po chvíli ustúpil. My sme sa dostali na východnú stranu pohoria a začali sme traverzovať po nekonečných rampách, miestami zaistených oceľovým lanom.

Hneď na začiatku nás priam zaskočila divoká nádhera týchto hôr. Ľudí tu nebolo veľa a tie výhľady nás nútili neustále zastavovať a fotiť. Eh, teda nielen výhľady, ale aj tie batohy... .)) 

Podvečer sme sa dostali pod Cimu Sella a začali sme zostupovať dole do údolia smer Rifugio Tucket. Zastali sme na skalnej plošine s výhľadom na úžasnú fotogenickú vežičku. Neďaleko tiekla voda, bolo rozhodnuté - bivak! Nepôjdeme dole ku chate, čím ušetríme nielen peniaze, ale aj výškové metre, ktoré by sme museli zajtra zase nastúpať, aby sme sa dostali na hrebeň.

 

 Miesto na bivak sme si ozaj vybrali úžasné. Takmer polovica všetkých fotiek, ktoré som musel vytriediť, bolo spravených na tomto mieste...

Ráno sme sa neponáhľali vyraziť. V noci bolo chladno a boli sme riadne premrznutí. Tak sme zababušení do spacákov vychutnávali východ slnka. Nedá sa to opísať, iba zažiť...

Nabažení výhľadmi sme sa potom pobalili a vybrali sa zahriať stúpaním smerom Bocca di Tucket 2649m.

Tu sa začína ďalšia časť našej hrebeňovky s názvom Sentiero Bocchette Alte.

Nasledovali znovu pasáže po snehu a ľade. Stúpali sme zo sedla hore. Chodníček bol našťastie dobre zaistený rebríkmi a lanami. Po prekonaní ľadového severného svahu sa podmienky zlepšili a my sme mohli už kľudnejšie pokračovať ďalej.  To čo nasledovalo nám dalo odpoveď na otázku:

Ako niekto môže tak trúfalo označiť nejakú túru ako najkrajšiu v Európe?!

Postupovali sme pomaličky, fotili sme sa na každom kroku a zo všetkých strán. Približovali sme sa k ľadovcu Sfulminy. "Dostaneme sa cez neho aj bez mačiek?!" "Kde budeme spať?" takéto otázky nám mátali v hlavách, keď sa deň začal prevaľovať do svojej druhej polovice.

Keď sme popoludní zostúpili z vrcholového plató Cimy Molveno na okraj ľadovca Sfulminy a zistili sme, že to pôjde, tak sme už nemali chuť mrznúť niekde v bivaku a vybrali sme sa len kúsok dolu do údolia ku chate Alimonti. Veľmi slušné ubytovanie tu stálo 17 Eur, takže bolo rozhodnuté. Zvyšok dňa sme strávili oddychom na slniečku pred chatou. Zajtra nás čaká vyvrcholenie...

 Via delle Bocchette Centrale:

Deň tretí bude aj naším dňom posledným na hrebeni. Počasie sa mierne zhoršuje. Prevaľujú sa nad nami hmly. Celé pohorie je známe nestabilným počasím, hlavne poobede sa zvyknú tvoriť oblaky a deň bez oblakov a hmly je tu vzácny. My sme to šťastie prvé dva dni mali...

Každý úsek tohto viacdňového treku má svoj názov. Ten dnešný je "Centrálny". Dalo by sa to ešte potiahnuť o jeden deň ďalej, ale rozhodujeme sa, že dnes to ukončíme. Prechádzame po ľadovci Sfulmini a zo sedla Bocca d Armi sa vydávame po rebríkoch a exponovaných traverzoch v ústrety novým zážitkom.

Prevaľujúce sa hmly sa trhajú a nám sa otvárajú výhľady... Ísť rýchlo a nefotiť je nemožné. Celý deň sa zase "zvrháva" na fotoorgie. Prechádzame najkrajším úsekom celého treku. Exponované traverzy, sedielka, vežičky... Prichádzame pod obrovskú skalnú vežu. Dokonalosť sama o sebe. Nemám dopredu naštudované, čo nás čaká, ale tento pohľad odniekiaľ poznám: "Campanilla Basso" - túto skalnú vežu predsa poznám z katalógu výrobkov značky Petzl...

Fotoorgie pokračujú na skalných vežičkách popri trase. Kým prvé dva dni som sa snažil partiu popoháňať, aby sme držali aspoň aké-také tempo, teraz sa už spolu s ostatnými venujem naplno foteniu :)) Nedá sa ináč...

Prichádzame do sedla Bocca di Brenta. Odtiaľto by to už mal byť len kúsok ku chatám Pedrotti a Tosa. Hmla sa trhá a my sa rozhodujeme: nejdeme už k chatám, lebo potom by sa bolo treba vrátiť. Radšej sa zastavíme na chate dole v doline. Je poludnie a na nás čaká dlhý zostup do Madonny. Bude treba zbehnúť :)) po auto a premiestniť sa naspäť do základne v Pietramurate pri Lagu.

 Na záver: 

Po prvej skúsenosti s týmito horami môžem povedať jedno: určite sa vrátime! Nebudem sa zamotávať do superlatívov. Bolo to jednoducho iné ako hocičo predtým. Povedal by som dokonca: iné ako Centrálne Dolomity, kde som nejaký ten čas strávil...

Skúsenosti:

Na prechod po Via delle Bocchette by som zvolil túto taktiku: Ísť v prvej polovici septembra. Cez týždeň. Vyviezť sa lanovkou pod passo Grosté. Ísť naľahko a prenocovať prvý deň na chate Alimonti, druhý deň na Pedrotti, tretí deň prejsť chýbajúci úsek Sentiero dell Ideale ku chate 12 Apoštolov a zísť dole do Madonny. Toto by bol samozrejme ideálny scénár, ktorý by som ešte rád vylepšil výstupom na najvyšší vrchol Cima di Brenta. Trasa vedie popod vrchol a naň sa dá ísť po neznačkovanej odbočke.

Samozrejme, možností tu je veľa. Okrem turistiky by sa tu dalo aj dobre zaliezť a celá oblasť by bola určite veľmi pekná aj na lyžiarske túry...

Chaty:

Alimonta 2591m. otvorená od polky júna do konca septembra - www.rigugioalimonta.it

Brentei 2182m. od polky júna do konca septembra

Pedrotti-Tosa 2483m.  otvorená do cca polky septembra www.rifugiotosapedrotti.it

Tuckett 2272m.  otv. od konca júna do konca septembra

Giorgio Grafer 2261m. od polky júna do konca septembra  www.graffer.com

XII. Apostoli 2489m.  od polky júna do konca sptembra  www.dodiciapostoli.it

Fotky:  Janka, Ivka, Peťo, Lukáš, Spigo, Matúš, Martin

špeciálny model: Blondína :)))

prebdené noci nad fotkami a článkom: M.Bartoň