H.Holzer: Dve tváre severovýchodnej steny Petit-Mont Blanc

Sú tri hodiny po obede. Sedíme medzi sklanými blokmi strednej morény ľadovca Miaga, na začiatku ľadovca Mont Blancu. Juhozápadne od nás sa pyšne týči Severovýchodná stena Petit Mont Blancu, ktorá sa môže rovnať s mnohými západoalpskými stenami. Vidím ju po prvýkrát. Nikdy predtým som o nej nikdy nič nečítal ani nepočul, nikdy som ju nevidel ani na obrázku, ako keby ani nejestvovala. Martin, môj spoločník, si pochutnával na saláme ako veverička na šiške. Ja nemám hlad, žiaden chtíč, nemám na nič náladu. Dnes sme chceli ešte vystúpiť na chatu Quintino-Sella. Zajtra chcem sám dosiahnuť JZ stenu Mont Blancu a tú istú stenu zjazdiť na lyžiach. Čím viac myslím na to ako tam vystúpiť, kde až do výšky 3500 metrov visí hmla, tým viac myslím na zostup, na návrat. Martin si zas a znova prezerá SV stenu Petit Mont Blancu, až kým posledné sústo salámy nezmizne v jeho ústach. Keď sa ozve: „Ty, Heini, takáto stena predsa nikdy nebude zjazdená“

„Táto – kto vie?“

„Nie, nie – prezri si ju lepšie - vrchná časť má dozaista aspoň 60 stupňov a k tomu ešte tá dĺžka!“

Čím viac ju pozorujem, tým viac myslím na jej zjazdenie. Ja ju zjazdím, možno ešte dnes. Áno, dnes a hneď teraz. Mlčky si obúvam skelety a mačky, vibramky pokladám na balvan, vyberám z batoha všetko nepotrebné.

Martin sa mlčky prizerá.

"Hej, čo máš za lubom?"

Premeriava si ma od hlavy po päty, akoby ma videl po prvý raz.

"Ja len vystúpim touto stenou nahor, ty ma tu počkáš, a potom ju sem zlyžujem."

"Blázniš? Teraz o pol štvrtej poobede chceš zdolať 1000-metrovú stenu a potom ju zlyžovať, keď k výstupu je potrebných celkom iste 5 až 6 hodín? Pozri, žiješ len raz, no a keď si tam hore obuješ lyže, tak..."

Je celý bez seba. Všetky ľadové steny považuje za zdolateľné, keď ich predtým vidí na obrázkoch, ale túto nie. Zaiste, vyzerá divoko, ale v skutočnosti nepresiahne jej sklon 50 stupňov.

Martin doteraz robil iba turistiku a ľahké výstupy na vrcholky. Mňa chcel len na kúsku sprevádzať, iba pod stenu, aby si urobil zopár záberov, on je totiž fotograf.

Pre mňa je čímsi viac, je pre mňa morálnou podporou, aj keď mi nevie pomôcť a zostane dole.

Počas toho, ako som si pripínal lyže na ruksak a ruksak na chrbát, bol uzavretý do seba. Zas a znovu sa ma pokúšal prehovoriť.

Upokojoval som ho a podal som mu ruku na rozlúčku.

V jeho očiach som rozpoznal strach o mňa. Zhlboka sa nadýchol. „Počkám tu na teba, drž sa!“

Jeho slová zneli odrazu pokojne.

16.00 S cepínom v ruke preskakujem hranu ľadovca. V mojom vlastnom rytme vystupujem stenou vyššie a vyššie, začína sklonom 40 stupňov. Vystupujem bez prestávky. V strede steny naberá sklon 50 stupňov, snehová pokrývka ubúda, mačky sa zarezávajú do trvdého ľadu, ktorý je len pár centimetrov pod snehovou pokrývkou.

Po dvoch hodinách leží presne 900-metrová stena podo mnou.

Som veľmi šťastný, cítim sa ako kráľ, ktorý si prezerá svoju krajinu. Toto je krajina,ktorú poznám, do ktorej málokto vstúpi, a keď aj , tak nie tak ako ja.

Najviac do nej vstupujú so zbraňami, chcú byť bojovníkmi a víťazmi a myslia si, že si podrobia krajinu.

V skutočnosti boli len hosťami u nebojujúceho pána.

Ani ja nie som víťaz, ani kráľ, som tiež len hosťom, ako horolezec a lyžiar.

Som bez zbraní, celkom nahý ako hora, nemám žiaden pancier z lana, slučiek a železa, navešaných okolo mojej hrude.

Len vzduch ma obopína, veľa, veľa vzduchu.

Môj hostiteľ nemá rád železných rytierov, má rád ľudí ktorí navonok oplývajú vytrénovaným telom a duchom, ktorý sebaisto prídu k stolu a idú.

Potom ich odmení darmi, ktoré sa nedajú kúpiť.

Zbrane sú proti nemu neúčinné, pretože jeho zbrane zničia všetko,  čokoľvek sa dostane do jeho blízkosti. Toto musíme ako jeho hostia vedieť. Ja som to vedel a viem.

Martina vidím dole ako malý bod. „Počkám tu na teba, drž sa!“ Nepovedal som nič. Boli to pravé priateľské slová. Kto čaká v bežnom živote na svojich blízkych? Málokto! Nemôžu, musia ísť ďalej, všetci majú naponáhlo.

Moje mačky vymieňam za 170cm dlhé lyže Völkl a stojím, pripravený na zjazd.

Stojím tesne nad priepasťou, polovička mojich lyží trčí len tak vo vzduchu. Často zatúžim po krátkych lyžiach, s ktorými by som bol oveľa pohyblivejši ako s dlhými doskami, ale tieto držia lepšie a plachtia pokojnejšie na ľade a to je dôležité.

Myslím na kritikov, ktorí pri mojej výške 153cm moje lyže opisujú ako krátke a takýto zjazd preto považujú za ľahký. Stena však zostáva rovnako ťažká, bez ohľadu na to, či sa nechám hore vysadiť vrtuľníkom alebo či bola predtým už zjazdená alebo nie.

Predošlý výstup potrebuje iste viac kondičky, ale na to som aklimatizovaný a prežívam stenu dvoma rôznymi spôsobmi. Tak či tak nás považujú za pochabých, lebo robíme niečo, čo iní nemôžu.

Nikto sa nepýta na náš tréning. Dnes, po všetkých mojich skúsenostiach môžem povedať, že väčšina ľudí nevie rozoznať nebezpečenstvo od ťažkostí. Preto riskujú viac ako extrémny lyžiar! Strmosť a obtiažnosť už dávno nie sú nebezpečenstvom. Nebezpečenstvo je pre mňa, keď strmosť a obtiažnosť nie sú obsiahnuté vo vlastných hraniciach svojich možností, keď objektívne nebezpečenstvo nesprávne odhadneme. Čiže je to len na ľuďoch samých.

Dívam sa dole stenou, vidím sa lyžovať naproti nástupu, dole k Martinovi. Stojí bez pohnutia, čaká na mňa. Čo si práve myslí? Môj pohľad ho opustí , pohľadom premeriavam stenu od spodu hore a končím pri lyžiach. Som celkom pokojný, sebaistý, radosť stúpa, jeden odraz paličkou a som tam.

Hrany držia dobre, len pri skokoch sa zarezávajú do čistého ľadu.

Na začiatku lyžujem pomaly, skáčem celkom sústredene, je to pomalé preskúšanie. Po každom skoku stúpa moja sebadôvera.

Len vďaka telesnému a autogénnemu tréningu sa dá dosiahnuť tento pokoj. Na začiatku bolo spustenie sa ťažký a nevyhnutný vnútorný boj. Dnes, keď viem že to ide, je pre mňa všetko úplne jasné.

Keď som neistý, vyrovnám sa s tým skôr, ako mám lyže na nohách. Teraz som už v strede steny. Krátko si oddýchnem. Tep mi pulzuje až v hlave, potím sa na celom tele. Ide to ďalej, skok za skokom, traverz,medzitým zas a znova pohľad hore a dole. Opäť leží pekný kúsok za mnou. Stehná ma bolia, dych sa zrýchľuje, oči horia v pote a predsa je úžasne v tejto strmine. Keď tu zrazu – kameň veľký ako hlava, možno 200m nado mnou. Rýchlo ma obehne. Traverzujem trochu strmšie, stále jedným pohľadom na kameň . Mimo jeho dosahu preskakujem, už sa valí 30 metrov predo mnou, vyskočí na metre vysoko do vzduchu, dopadne, sneh vyprskne, stále rýchlejšie míňa začiatok steny a konečne pristane na ľadovci.

Je také ticho, akoby sa nič nebolo stalo, počujem len môj pulz. Toto je výhoda na lyžiach, dá sa rýchlo uniknúť. Po krátkej prestávke opäť vkĺzavam do línie pádu, potom skok za skokom hlbšie a hlbšie. Aj ramená ma začínajú bolieť, stále viac a viac a predsa každým skokom sa približujem k hrane ľadovca, preskakujem ho, šusujem, až prihupsám k Martinovi. Protivietor príjemne chladí, bolesť v ramenách a stehnách povoľuje. Radosť, veľká radosť rastie a už stojím pri Martinovi. Skáče od radosti na mňa.

Nachádzam len jediné slovo: „Nádhera“. Bolo to jednoducho nádherné, bolo to len 20 minút zjazdu, napriek tomu v týchto minútach sa dá prežiť viac ako počas dlhých hodín – často krát viac ako počas niekoľkodenného lezenia. Strmá stena vyžaduje viac sily a nervov, ale nemenil by som to za nič. Som doma v oboch extrémoch, poznám ich tajomstvá.

Heini Holzer 

Preklad: Linda Hôrna

Vo svojom denníku má Heini zaznačené: Petit Mont Blanc, Nordostwand- Culoir, Wandhohe 900, 40-50 Grad, 1. Skibefahrung am 14. juni 1974, allein