Lienzske Dolomity: Millnatzenklamm Klettersteig (B/C)

Rodičom sa neodvráva! Teda aspoň mne to tak bolo vtĺkané do hlavy po celý život. A tak, keď jedného krásneho dňa na mňa moji pokrvní stvoritelia vybehli s požiadavkou, že chcú na staré kolená skúsiť ferraty, nemala som veľmi na výber.

Plán, ako to celé vlastne spískať, vo mne kvasil dlho. Aby bolo jasné – mojim rodičom pomaličky ťahá k 60-ke. Odjakživa inklinovali k horám, k turistike a k pohybu v prírode. No nič extrémne, skôr klasická pohodová turistika s nohami na zemi. Občas viacdenné prechody, občas Tatry, otec pričuchol aj k zahraničným kopcom. Ale roky ubiehajú a s kondičkou to už asi lepšie nebude. Preto som vedela, že táto akcia nebude ani tak o výkonoch, ako skôr o zážitkoch a poznávaní. Jedno mi bolo jasné už na začiatku. Štartovací výcvik prebehne na Martinskej ferrate HZS a podľa toho, ako si budú počínať, sa odvinú ďalšie rozhodnutia.  

Výber lokality sme nechávali na poslednú chvíľu podľa počasia. Čo čert nechcel, na ten víkend hlásili krásne, horúce počasie snáď v celých Alpách. A tak som strelila do vzduchu. Lienzske Dolomity. Ferratových možností je tam požehnane, tých menej náročných však už skromnejšie, no stále sa dá vybrať. Moja voľba padla na roklinu Millnatzenklamm vysoko nad dedinkou Klebas im Lesachtal (1040m).

Už samotná cesta k rokline je zážitkom. Z Klebasu treba odbočiť podľa informačných tabúľ strmo hore na Tscheltsch a ďalej k osade Ladstatt. Cesta je úzka, len tak-tak na jedno auto, a v strmom svahu sa ostrými serpentínami štverá hore. Otec, sťaby bývalý automobilový pretekár, si to zjavne užíval, my ostatní už menej. Na konci sme prebehli priamo cez jeden gazdovský dvor a po štrkovej ceste cez rampu (parkovné 5€) na neveľké parkovisko. Od parkoviska vedú rôznymi smermi tri cesty. Naša je (samozrejme) tá najstrmšia. Nie cez mostík, ani nie popri vode, ale popri ihrisku s posedením. Potom podľa tabuliek úzkym chodníkom až k nástupu (cca 1380m).  

Ferrata vedie korytom potoka s viacerými vodopádmi a kaskádami. Viackrát prekračuje potok z jednej strany na druhú, z toho dvakrát pomocou lanových mostov. Obtiažnosťou nenáročný terén pripomína našu martinskú ferratu, akurát tiesňava je viac otvorená a ponúka výhľady na vodopády pred nami, aj na kopce za nami. Najťažší úsek je pri vodopáde označenom ako Aqua Vertical. Síce je tam dostatok oceľových stupov na nohy, no výstup už vyžaduje aj značnú silu v rukách. Komu by sa však málilo, môže sa popasovať s paralelným variantom, ktorý sa tiahne druhou stranou vodopádu a hrdí sa obtiažnosťou C/D. Ostatné úseky ferraty sú už vcelku jednoduché, striedajú sa aj chodecké pasáže s istenými. Prechod roklinou nám zabral pohodovým tempom asi 1,5 hodiny.

Zo záveru rokliny treba ešte mierne vystúpať na lesnú cestu. Po pár serpentínach sa z nej odpája lesný chodník, ktorý vedie priamo na parkovisko k autu. Strmé klesanie je spríjemnené zastávkami zaujímavého náučného chodníka a na konci oddychovou zónou s posedením, hojdačkami a šmýkačkami v tieni lesa. 

Keď to zhrniem, je to brnkačková ferrata, na ktorej som si skoro cvrkla. Nie od smiechu, ale od strachu. O rodičov. Aj keď som vedela, že to zvládnu, vidieť ich zápasiť s karabínkami na kolmej stene bola pre mňa iná káva. Ale za tie šťastné ksichty v cieli to jednoducho stálo. Som na nich hrdá!

Jana Jaraba