Sardínia climbing trip

Dnes, keď je u nás skialpová sezóna už v plnom prúde, prídu mi spomienky na slnečnú Sardíniu vzdialené na míle ďaleko v časopriestore. Pri pohľade na fotky však opäť cítim teplý piesok pod nohami, slnkom zaliate biele pláže a príjemne vyhriate vápencové skaly, na ktorých sme liezli. Hovorí sa, že najspoľahlivejšou vecou v živote je náhoda, a práve ona ma priviedla po prvýkrát na Sardíniu. Vtedy to bol len krátky výlet na pár dní s cieľom pospať si na pláži, ale už vtedy som pochopila, že táto krajina skrýva pre mňa velký potenciál čo sa lezenia a cestovania týka. Bola to veru láska na prvý pohľad :-) Keď som sa o rok neskôr v zime zoznámila s dvojicou talianskych lezcov, ktorí mi ukázali celý album z lezenia práve na Sardínii, bolo rozhodnuté. V priebehu pol roka sa z nejasných myšlienok podarilo vykresať hrubý náčrt cesty, v ktorom som zohľadnila hlavne lezecké tipy a odporúčania talianskych kamarátov a na konci septembra som vystúpila na letisku v Alghere s kompletnou lezeckou a feratovou výbavou. 

Cestu sme mali naplánovanú na osem dní so zámerom presúvať sa po ostrove, a tak sme mali na celú dobu pozičané mini auto, ktoré sa dokázalo vopchať do každej úzkej sardínskej uličky :-) Z mesta Alghero sa vnútrozemím presúvame na opačnú stranu ostrova, kde sa nachádzajú najznámejšie lezecké oblasti a aj naše ubytovanie na prvé tri noci. Prekvapení sme pomerne výrazným prevýšením a členitými horskými prechodmi. Naším cieľom je mestečko Lotzorai, kde budeme bývať v mini penzióne Lemon house. Jeho majiteľ je vášnivý lezec, cyklista, autor a budovateľ mnohých lezeckých ciest a oblastí v okolí a zároveň spoluautor lezeckých sprievodcov po Sardínii. Jeho penzión je niečo ako lezecká mekka a združuje lezeckú komunitu z rôznych kútov sveta.

Počas našej návštevy sme tu stretli Japoncov, Španielov, Američanov, dvojicu zo Singapuru. Všetci čo tu bývajú od rána do večera lezú v okolí a potom sa o svoje zážitky delia s ostatnými ráno pri raňajkách. S našou lezeckou úrovňou sa cítime trochu trápne, ale nevadí. Veď niekto musí aj tie päťky liezť, na čo by ich tu inak stavali :-) Majiteľ je ako chodiaca encyklopédia, dokonale pozná celý ostrov a tak okrem toho, že vie perfektne poradiť čo sa týka výberu lezeckých ciest, vie takisto odporučiť aj zaujímavé cestovateľské tipy.

Čo sa lezenia týka, na základe jeho rád sme vynechali známe Cala Gonone, ktoré je v tomto období preľudnené a na naše amatérske lezenie aj obtiažnejšie. Liezli sme hlavne v okolitých oblastiach Baunei - Santa Maria Navarrese a Pedra Longa. Menšie oblasti, ale minimum ľudí, perfektne odistené a na výber množstvo obtiažností na ešte neolezenom vápenci. Všetko v blízkosti mora, takže cieľ a smer po dolezení bol vždy jasný. Ak by sa sem niekto chystal, odporúčam stiahnuť do telefónu aplikáciu „27 crags“. Je v nej zakreslených mnoho tunajších oblastí s perfektným popisom ciest a hlavne s navigáciou k nim, kedže niektoré sú pekne zašité na kozích pasienkoch v kríkoch, mimo hlavných ciest.

Pekný lezecký cieľ, ktorý sme my síce nedali, je aj ihla na pláži Cala Goloritzé. Vedú na ňu dve lezecké trojdĺžkové cesty, obtiažnosť okolo VI. Ale výhľad zhora musí stáť za to. Na pláž sa oplatí ísť pozrieť, ak aj neplánujete liezť. Je to vyhľadávaný turistický cieľ a pláž Cala Goloritzé patrí do prvej desiatky najkrajších pláží na Sardínii. Dostanete sa na ňu buď loďou, alebo turisticky cca štyri kilometre pešo národným parkom, čo treba brať v úvahu, ak nesiete lezecký matroš. A radšej si trochu privstaňte, lebo slušné horúčavy tu bývajú aj v októbri. 

Počas tých pár dní, čo sme tu strávili, sme sa nevenovali len lezeniu a plávaniu v mori, ale boli sme obzrieť aj pár ferát – teda konkrétne dve. Takisto ako lezecké oblasti, aj feraty boli veľmi dobre značené a udržiavané a v nádhernom prostredí. Takže to bol pre mňa nový zážitok, keďže som bola na ferate prvý raz. Ako prvú sme mali po ceste Via Ferratu Della Regina v Monteleone-Rocca Doria. Táto ferata je urobená nad vodnou nádržou okolo kameňolomu a z jednej strany je aj skalkárska lezecká oblasť. Ferata má dva varianty - dlhší a kratší, a v strede si viete vybrať, či pôjdete ďalej, alebo sa vrátite. Náročnejší bol len začiatok, ktorý je v miernom previse, potom sa už pokračuje traverzom.

Druhú feratu sme si dali pár dní pred odletom. Bola to Via Ferrata Del Cabirol v blízkosti Alghera, konkrétne v skalnom masíve Capo Caccia. Ferata je zaujímavá hlavne svojou exponovanosťou. Celý čas putujete vo výške približne 160 metrov a pod vami len more a malé turistické lode. Je to naozaj výhliadková vzdušná feratka v nádhernom prostredí. Feratou Del Cabirol sme uzavreli naše tunajšie športové snaženie a venovali sme sa prevažne už len povaľovaniu po plážach v okolí Alghera. Je ich tu neúrekom a pri pohľade na biely piesok chápem, prečo sa o Sardínii hovorí, že je to európsky Karibik.

Sardínia je veľký ostrov a miest, ktoré sa tu oplatí navštíviť, je nespočetné množstvo. Za tých niekoľko dní sa nám podarilo vidieť a zažiť aspoň niečo, ale stále ostáva obrovský priestor pre budúce návštevy.

Sisa