Neskorá jeseň v Dolomitoch: Lagazuoi (2835 m)

November nedočkavo poskakuje za dverami. Kým na Slovensku sa už veselo šliape na pásoch, v Dolomitoch ešte zúri neskoré babie leto. Síce dosť chladné, ale dostatočne slnečné a suché. A tak uprostred jednej krásnej noci zastavujeme na Passo Falzarego (2105 m). Vonkajšia teplota, sama osebe dosť nízka, je zrážaná prudkými poryvmi vetra. Zvyšok noci musíme nejako prežiť, potom bude lepšie.

Ráno nás slnkom omaľované kopce vyťahujú zo spacákov. Najvýraznejšie žiaria tie, čo sú najbližšie: Lagazuoi a Saas de Stria. Ten prvý menovaný je naším cieľom. Vzhľadom na to, že vietor sa stále nechystá poľaviť, na nejaké vážnejšie túry ani nepomýšľame.

Okruh začíname miernym stúpaním po asfaltke smerom k Passo di Valaparola. Ostro sledujeme svahy Lagazuoi po našej pravici a hľadáme vhodný výstupový chodník. Je ich tu neúrekom, stačí si vybrať ten svoj a nechať sa viesť intuíciou. Po chvíli sa napájame na ten oficiálny od pevnosti Tre Sassi, s názvom Kaiserjägersteig. Je označený ako ľahká ferrata, a tak si pri prvých náznakoch železa v skale nasadzujeme úväzy. Nie že by to tu bolo treba, ale dobre to vyzerá na fotkách :-) Zaistených úsekov je nakoniec len zopár, väčšinou je to klasický choďák, oživený sem - tam mostom, sem - tam lavičkou, sem - tam nejakou štôlňou. A samozrejme luxusnými výhľadmi!

Tie najkrajšie kruhové sa otvárajú až tesne pod vrcholom, keď konečne vylezieme zo steny na hrebeň. O pozornosť sa hlási najmä impozantná Tofana di Rozes. No kopcov dookola je toľko, že by som ich nestihla pomenovať za týždeň. Do pamäte si ukladám tie najznámejšie z nich: Sorapiss, Antelao, Monte Pelmo, Civetta, zasnežená Marmolada, či charakteristický Piz Boe... Človek by sa kochal, nebyť prudkého vetra, čo sa s nami pohráva ako mačka s myšou. Pri vrcholovom kríži na Lagazuoi (2835 m) sa preto zdržujeme len chvíľu. Miernym klesaním po upravenom chodníku schádzame k chate. Neďaleko nej je postavená (zrejme) nová konštrukcia vyhliadkového chodníka. Zatiaľ chýba podlaha, ale je tu ferratové lano, tak si to celé preskáčeme pekne v ľufte po oceľových nosníkoch.

Rifugio Lagazuoi (2752 m) je v tejto ročnej dobe zatvorená a ľudoprázdna. Fučí tu tak, že nás zráža na kolená. Radšej rýchlo zbiehame do závetria pod chatou, kade nás navedú šípky smerujúce ku Gallerii. Ide o sústavu tunelov a štôlní, ktoré tu ostali ako pamiatka na boje v 1. svetovej vojne. Celý masív Lagazuoi je nimi prevŕtaný ako ementál. Pred vstupom je nutné mať so sebou čelovku a celkom vhodné a zdraviu prospešné aj helmu. Chodbami vo vnútri kopca prekonávame až 500 výškových metrov. Tunel sa na viacerých miestach vetví, vybieha na povrch cez početné pozorovateľne a strielne, v skale sú vytesané aj samotné ubikácie. Aj mimo tunelov badať pozostatky budov, bunkrov, všade sa váľa množstvo hrdzavého ostnatého drôtu. Celá oblasť dýcha históriou a núti človeka premýšľať.



A tak ani nezbadáme ako, a sme vonku. Naspäť do sedla Falzarego nám ostáva prekonať už len zopár posledných výhľadových serpentín a na poloprázdnom parkovisku uzatvárame nenáročný, asi štvorhodinový okruh.

Jaraba